Začal som od nuly. Ako sopliak, čo si myslel, že je tam stále zima, všade tam behajú soby a samovraždy sú bežné ako chlieb v pekárni. Učil som sa švédsky na gymnaziálnej nadstavbe. Potom univerzita, dnes už ťažká pohoda. Kým som zinkasoval poctivé facky nového jazyka, kultúry a absolútne iného životného štýlu, došlo mi to. Čím som tam dlhšie, tým som spokojnejší. Moje prvé dojmy? Aj ľudia, ktorí sú dávno za vodou (a zrejme aj ich potomstvo), sú obyčajní, otvorení a nápomocní. Len tak. Lebo tak je to normálne.
Na Slovensko chodievam sporadicky. K rodine. Na krátko. Niečo však asi nie je s kostolným poriadkom. Ľudia sa takmer permanentne sťažujú. Na korupciu, na nefungujúci právny systém, na chudobné zdravotníctvo, na upadajúce školstvo. Ak niekto vytŕča z radu, je jasný. Musí to byť za úplatky, po známostiach, akokoľvek, iba nie v súlade s čistým svedomím. Zvláštne. Odišiel som, keď som mal dvadsaťdva. Mám pocit, že je to teraz oveľa horšie. Krajiny, v ktorých to funguje, funguje princíp. Si dobrý, vyštuduješ, si žiadaný na trhu a trh ťa zaplatí. Nepotrebuješ utekať za hranice a doma nie si palicovaný okolím. Existuješ v normálnom zdravom systéme, ktorý má jasné pravidlá a tie sa všeobecne dodržiavajú. Pretože má z toho prospech celá spoločnosť. Ak chceš robiť neštandardné skratky, presne tá istá spoločnosť ťa vytlačí na okraj. Ide o národnú sebaúctu, kultúru, morálku a jednoduchý feedback overený rokmi. Aký princíp teda funguje na Slovensku?
Švédsko je fajn. A je inde ako Slovensko. Vlastne sa to ani nedá porovnávať. Niekedy je však problém, že sa kritika prijíma absolútne kontraproduktívne. Atakom. Lebo najlepšia obrana je útok.
